Čís. 15237.
Nárok finančného úradníka proti štátu na uchopiteľskú odmenu je nárokom verejnoprávnym a nepatrí na porad práva.
(Rozh. z 28. mája 1936, R III 260/36.)
Žalobník domáhal sa žalobou, podanou na čsl. štát, vyplatenia uchopiteľskej odmeny za to, že v čase, keď bol daňovým komisárom finančného riaditeľstva, učinil trestné oznámenie na poplatníka, ktorý ukrátil štát na dani, a že v dosledku tohoto oznámienia bola poplatníkovi uložená peňažitá pokuta, ktorú poplatník aj zaplatil.
Súd I. stolice spor pre sporu prekážajúcu okolnosť, uvedenú v bode 1 § 180 Osp., zastavil a rekurzný súd jeho usnesenie potvrdil.
Najvyšší súd rekurz žalobníka zamietol. Dovody: Žalobník nenapadol zistenie — oprené o jeho vlastný prednes — že finančně administrativně úrady (finančně riaditeľstvo a generálne finančné riaditeľstvo) o žiadosti žalobníka, ktorou sa domáhal priznania uchopiteľskej odmeny, svojho času tak rozhodly, že žalobník ako bývalý veřejný úradník — na uchopiteľskú odmenu nároku nemá. Toto stanovisko prijal v dosledku sťažnosti podanej žalobníkom aj Najvyšší správný súd. Z tohoto rozhodnutia Najvyššieho správného súdu plynie, že nárok žalobníka třeba pokládať za nárok verejnoprávny, lebo v opačnom prípade bol by Najvyšší správný súd sťažnosť odmietol z dóvodu, že ide o vec, ktorá podľa § 105 ústavnej listiny patrí do posobnosti riadnych súdov.
Výrokom Najvyššieho správného súdu, keďže tento rozhodol meritorne vo věci ako o nároku verejného úradníka, hoci žalobník bol — ako to tvrdí — len v smluvnom pomere k štátu ako daňový komisár, bolo s konečnou platnosťou (§ 4 zák. č. 217/1925 Sb. z. a n.) rozhodnutá, že ide o nárok verejnoprávny a preto bolo třeba napadnutá usnesenie potvrdiť.