Čís. 16892.

Zákon z 12. júla 1872 r. z. o zodpovednosti za porušenie práva sposobené sudcovskými úradníkmi nevzťahuje sa na rozhodčie súdy nemocenských poisťovní a na poisťovacie súdy.
(Rozh. z 21. marca 1938, R IV 22/38.)
Žalobkyňa domáhala sa syndikátnou žalobou odškodného na žalovanom Čs. štáte. — Vrchný súd spor zastavil pre prekážku podľa bodu 1 § 180 Osp.
Najvyšší súd — opravivši usnesenie vrchného súdu tak, že sa spor zastavuje pre prekážku podľa bodu 3 § 180 Osp. — rekurz žalobkyne zamietol.
Dôvody:
Žalobkyňa domáha sa žalobou, podanou u vrchného súdu a oprenou aj ináč výslovne o zákon syndikátny (zákon z 12. júla 1872, č. 118 r. z. v spojení so zákonom č. 270/1920 Sb. z. a n. resp. teraz s § 209 platového zákona č. 103/1926 Sb. z. a n.), na žalovanom Čs. štáte náhrady škody, vyvodzovanej z pokračovania rozhodčieho súdu okresnej nemocenskej poisťovne v R. resp. poisťovacieho súdu v R. Ale citovaný syndikátny zákon upravuje zodpovednosť a tým aj obor pôsobnosti vrchného súdu (§ 8) iba dotyčne nárokov na náhradu škody, spôsobenej sudcovskými úradníkmi, t. j. — v smysle § 4 — zásadne štátnými úradníkmi, ustanovenými u sborového alebo okresného súdu k výkonu sudcovského úradu alebo k iným súdnym úradným úkonom. Je sice pravda, že sudcovským úradníkom v tomto smysle kladie zákon v § 4 na roveň aj osoby, ktoré nie sú štátnými úradníkmi (na pr. notárov ako súdnych komisárov alebo »odborných prísediacich« resp. teraz podľa čl. 12 cís. nariadenia č. 118/1914 r. z. — viď aj §§ 20 a 21 zák. o súdnej organizácii č. 217/1896 r. z. — »odborných sudcov laikov« obchodných a banských súdov, čo pravdaže pre Slovensko a Podk. Rus ani nemá praktického významu), alebo ktoré nie sú štátnymi úradníkmi (na pr. kancelárskí oficianti, kancelárskí pomocníci a zriadenci), alebo ktoré nie sú ani ustanovené u spomenutých sborových alebo okresných súdov (na pr. štátní úradníci alebo zriadenci berných úradov čo do ich úradných úkonov so súdnymi depozitmi alebo sirotskými peniazmi). Ale právě tento přesný výpočet osôb, sudcovským úradnikom vo vlastnom smysle na roveň postavených, je na závadu nejakému analogickému rozširovaniu tohoto pojmu. Ani rozhodčie súdy nemocenských poisťovní ani poisťovacie súdy nemožno vradiť medzi spomenuté »sborové alebo okresné súdy« už preto, že ide o inštitúcie nové, ktoré zákon z roku 1872 ani nemohol mať na mysli. Ale ani předseda alebo jeho námestok alebo prisediaci týchto súdov nie sú v tejto svojej funkcii ani spomenutými štátnymi úradníkmi, ani nespadajú do žiadnej kategorie uvedených osob, spomenutým sudcovským úradnikom na roveň postavených. Keby zákonodarca bol chcel, aby aj tito »sudcovia« boli sudcovskými úradnikmi v smysle syndikátneho zákona, musil by to so zreteľom na presnú stylizáciu § 4 tohoto zákona zretelne vypovedať. To sa nestalo a nemôže preto žalobný nárok spadať do oboru pôsobnosti vrchného súdu podľa syndikátneho zákona (§ 180 č. 3 Osp.). Keď však takto vrchný súd nie je vôbec povolaný k rozhodovaniu o žalobnom nároku, netreba sa v súdenom spore zaoberať otázkou, či uplatňovaný nárok patrí na porad práva (§ 180 č. 1 Osp.).
Bolo preto treba podľa § 180, posl. odst., a § 10 Osp. rozhodnúť, ako sa stalo.

Citace:

č. 16892. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech občanských. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství, 1939, svazek/ročník 20, s. 667-668.