Čís. 17117.

V meritórnom rozhodnutí Najvyššieho správného súdu obsiahnutý je vždy aj výrok podľa § 4 zák. č. 217/1925 Sb. z. a n. (pre občianske sudy závazný), že nárok je verejnoprávny.1
(Rozh. z 8. septembra 1938, R III 465/38.)
Žalobník, štátny nadhorár v. v., domáhal sa žalobou na žalovanom štáte preradenie do IX. hodnostnej triedy štátnych úradníkov skupiny D) a zaplatenia príslušnej diferencie medzi služebnými a odpočivnými pôžitkami, ktoré poberal a medzi pôžitkami, ktoré by bol poberal, keby bol býval preradený do uvedenej úradníckej triedy. Žalobný nárok odôvodňoval tým, že ako horár u štátnej službe u býv. uh. štátu bol prevzatý do služieb Čsl. štátu a podľa ustanovení zák. č. 374/1919 a č. 137/1920 Sb. z. a n. mal byť preradený do úradníckej skupiny D). Žalovaný štát vzniesol námietku neprípustnosti poradu práva (§ 180 č. 1 Osp,) na tom základe, že o nároku žalobníka už vecne rozhodol Najvyšší správný súd v Prahe, čím došlo k výroku podľa § 4 zák. č. 217/1925 Sb. z. a n. —závaznému pre občianske súdy — že nárok je verejnoprávny.
Súd prvej stolice námietke vyhovel a spor zastavil. Rekurzný súd jeho usnesenie potvrdil.
Najvyšší súd rekurz žalobníka zamietol. Dôvody:
Nezáleží na tom, že nález Najvyššieho správneho sudu zo dňa 10. januára 1935 č. j. 10046/35, rozhodujúci vo veci samej o tom istom nároku, ktorý je predmetom súdeného sporu, neobsahuje výslovného výroku o tom, že nárok je verejnoprávny. Podľa § 4 zákona o Najvyššom správnom súde skúma Najvyšší správný súd svoju príslušnosť z povinnosti úradnej a keď tedy vybavili sťažnosť terajšieho žalobníka meritórne, rozhodol tými vzhľadom na ustanovenie § 3 tohoto zákona aspoň implicite, že nárok je Verejnoprávny. Niet vecnej príčiny, aby sa po tejto stránke rozoznávalo medzi prípadom, v ktorom sa Najvyšší správný súdi pustil do meritorného riešenia sťažnosti teprv po formálnom zamietnutí vznesenej námietky súkromnoprávnosti nároku, a prípadom meritorného rozhodnutia, pred ktorým takáto námietka nepredchádzala, tak že tu ani nebolo podmetu, aby Najvyšší správný súd otázku tuto tiež formálne riešil, lebo však to, že otázka bok v náleze formálne pominutá mlčením, nemôže znamenať, že nebola riešená, t. j. podľa spomenutej úradnej povinnosti preskúmaná. Ťažište § 4 zákona zo daň 15. októbra 1925 č. 217 Sb. z. a n. spočívá tu tedy v tom, že Najvyšší správný súd rozhodol o nároku vo vecí samej, a nie vo forme, akou dal najavo, že ide o nárok verejnoprávny. Jeho »výrok« po tejto stránke môže byť nielen výslovný, ale môže byť aj mlčky obsiahnutý v tom, že sa pustil do merita veci. V oboch prípadoch sú riadne súdy podľa § 4 cit. zák. č. 217/1925 Sb. z. a n. jeho stanoviskom viazané a nemôžu znova preskúmavať, či skutočne ide o nárok verejnoprávny alebo súkromnoprávny.
Napadnuté usnesenie je tedy vo veci samej správné a bolo preto treba rozhodnúť ako sa stalo.

Porov.: Úr. sb. č. 3776, 2684, 3582

Citace:

č. 17117. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech občanských. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství, 1939, svazek/ročník 20, s. 1151-1152.